Somebody

Možno vás zaujíma, čo ma donútilo pokračovať v písaní. Nebol to žiadny zvrat, žiadna udalosť, ktorá mi narušila vnímanie. Nie, bola to len kopa ústrižkov zo starých časopisov, ktoré som sa chystala vyhodiť.  Ale aby som začala pekne po poriadku.

Pred pár rokmi som bola plná ideálov, čo sa života týka. Aj keď sa dá povedať, že som bola realistka, ešte stále som sa pozastavovala nad citátmi o láske, s nadšením som prehliadala zaláskované príbehy v časopisoch  a len som ticho závidela a čakala na svoju prvú veľkú lásku s rozšírenými zreničkami.

A teraz? Mám o tri roky viac a predstavu rozprávkovej zamilovanosti som akosi nechala za sebou. Nie, nechcem vám brať váš postoj k svetu - aj ja poznám dvojicu, ktorá je .. akoby som to povedala... zamilovaná až po uši. Ja len neverím, že na každého čaká niekto taký.

A práve keď som dnes upratovala a našla spomínanú hromadu nastrihaných papierikov, ktoré som mávala na nástenke, som sa len smiala vlastnej zaslepenosti a naivite. Ale viem, že na tento fakt musí prísť každý až v ten správny čas :)

Po uvedomení si tohto prevratného zistenia som dospela k názoru, že sa vo mne pravdepodobne niečo zmenilo. Čo by vlastne chcelo zmenu celej mojej osoby ( a verte mi, že to ozaj potrebuje - som hrozná svinka). A práve preto tu teraz sedím a mám pocit, že keď dopíšem tieto riadky, lepšie sa mi zaspí. A verte či nie, určite to tak bude!









Pre krajší deň a zamyslenie sa a .. samozrejme preto, že sa mi to páči a donútilo ma to takto uvažovať pripájam aj kúsok hudby ;)