Chceli by ste počuť šťastný príbeh o šťastných ľuďoch,
princoch na bielych koňoch alebo tak krutom osude, ktorý sa nakoniec obrátil na
svetlú stranu a všetci žili v láske až kým nepomreli?
Prepáčte, ale na to tu nie som.. Ani v klasických
rozprávkach nikdy nič neskončilo dobre. Ide len o klasický reklamný ťah a únik
do ríše spokojnosti zo strany filmových štúdií. Nech sa páči, zoberte ovládač
a dajte sa do pozerania ďalšieho gýčového cukríkového filmu.... alebo sa
započúvajte do toho môjho.
Na začiatku boli dvaja.. Ostatne, tak ako vždy. Ich mená
boli Lillien a Damon....
Lillien nebolo obyčajné dievča, ako to často býva uvedené.
Vyrastalo v rodine bez otca, s polobláznivou matkou, milujúcim strýkom, ktorý
jej všetkých nahradil a starou mamou, ktorá z nej chcela urobiť dámu. Denodenne
balancovala nad priepasťou a hrozilo, že spadne. Do svetla alebo tmy. Tak ako
jej rodina, aj ona sama mala v sebe temné sily, ktoré vedela tak dobre ovládať
a predsa zatajovať. Takisto ako jej stará matka. Naopak strýko a matkina strana
boli stelesnením dobra. Už ako malá sa musela prizerať ako jej rodina zabíja a
vtedy len jediný človek ju primäl zabudnúť na preliatu krv. Jej strýko.
Roky ubiehali a z malého plavovlasého dievčatka sa stala
obávaná dáma, lady, ktorej sa ľudia stránili, aj keď im k tomu nedala nijakú
príčinu. Jednoducho to bolo v nej.
Damon – ospevovaný, milovaný a predsa taký podliak.
Nie, neverte, že ide o zápornú postavu. Jednoducho ide o adoptovaného
syna váženej slečny na ministerstve, ktorý nebol a stále nie je schopný
odpúšťať. Ostatne, ako väčšina z vás.
Narodil sa ako nechcený syn, ktorému otec nedoprial tú česť
nosiť jeho priezvisko. Žil sám s matkou, až do svojich 11 rokov, kedy nečakane
zomrela, stále veriac v ideály jej krátkeho života. Jediné, čo z nej
zostalo Damonovi bol večný optimizmus v jeho očiach. Hrob jej matky ešte
nestihol zarásť trávou a on bol poslaný k neznámej žene, do neznámej
rodiny, prijímajúc ich priezvisko a štatút legitimity.
Počiatky boli krásne, presné také, aké majú byť. Nesmelé
pohľady, úsmevy, dotyky.
Jeden jediný krát na seba mali čas, ruku v ruke ju
povodil po starom, opustenom sídle. Sedeli na lavičkách, nesmelo ju objal, keď
vtom dostal nápad. Schytil jej studenú dlaň, ukryl ju do svojej a ukázal
jej ôsmy div sveta. Len ich.... a len vtedy. Úžasné, rozsiahle fontány,
zarastené tmavou zeleňou, ukryté pred pohľadmi nepovolaných. Ich súkromný raj.
Práve tam, práve vtedy, pomedzi zvuky tečúcej vody jej sľúbil, že ju bude ľúbiť
až do smrti. Aké klišé. Ale ona vtedy, naivné dievčatko, veriace v sny,
učinili najväčšiu hlúposť jej života. Otvorila srdce a dovolila niekomu,
aby doň vstúpil.
Dni, mesiace a roky sa posúvali na pomyselnej priamke
času a párik sa stále schádzal v starých záhradách. Len raz, jedno
krásne ráno, oznámil Damon, že sa ide ženiť. Lillien sa v očiach
nahromadili slzy šťastia, avšak nedala na sebe nič znať. Damon jej oznámil, že
zasnúbenie ohlásia večer.. a že bude aj prvá, ktorá bude vedieť,
o koho ide. Lillien šťastím bez seba, celé hodiny stála u okna,
zhlboka dýchala čistý vzduch, presiaknutý poznámky jej starej mamy, ktoré
nebrala na vedomie. Keď kráčala na dohodnuté miesto, jej krásu dopĺňal čistý,
nefalšovaný úsmev, ktorý sa roztrieštil na milión kúskov, rovnako ako jej
srdce, keď zazrela Jeho v náručí inej. Všetko pochopila zle.. a veľmi
neskoro.
Svadba bola krásna, nevesta šťastná a ich dcérka
spájala dokonalé vlastnosti oboch rodičov. Až na jednu maličkosť. Jednu
podstatnú maličkosť....
Lillien prechádzala okolo záhrad každý mesiac v tom
istom čase. Nemala už nič.. srdce, rodinu ani city. Zostal len pocit prázdnoty,
ktorý podnecovala pohľadom na číru vodu, prýštiacu z fontán. Stekala
z menších nádob, do väčších, až sa spájala v jazierku.
Damon to vedel. Vedel, že jej ublíži, keď tam príde.
A predsa tam šiel. Prechádzal tichými, mučivými krokmi okolo zrúcaných
hradieb, dotýkajúc sa masívnych tehiel, ktoré akoby jediné vedeli, čo cíti.
Akoby jediné vedeli, čoho boli svedkom. Spozoroval ju veľmi skoro, temná krása,
tak líšiaca sa od nevinného pohľadu jej bývalého ja. Srdce mi zamrzlo a on
veľmi neskoro pochopil, čo cíti. Vtom sa mu už okolo krku začal omotávať prúd
vody, ktorého sa nevedel zbaviť. Posledné, čo jeho oči uvidelo, bol pohľad –
tmavý, studený, šialený bolesťou. A on napriek tomu, že z neho
vysávala posledné zbytky života, natiahol ruku, snažiac sa dotknúť sa toho
prízraku a šepkajúc jej meno spolu s tým trýznivým: Navždy...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára