Moja maminka vyrástla v jednom krásnom moravskom meste a keď si potrebovala od hluku a stresu odpočinúť, zobrala si ešus, flašku vody, gitaru, psa a vydala sa na tri dni do lesov s priateľmi. Nie, nemali potrebu ožrať sa tam do nemoty, nemali potrebu za**bať si s každým v okruhu troch kilometrov. Bola iná doba a im k dobrej zábave postačila gitara a oheň. A práve teraz sa dostávame k Nedvědům...
Od malička som počúvala krásne pesničky, ktoré sa hrávali a spievali s gitarou u táboráku a doteraz na ne má každý neskutočné spomienky.
A čo ja? Ja to milujem... začínam sa učiť hrať na gitare, lebo ma ako nástroj neskutočne oslovila, poznám naspamäť väčšinu z krásnych, melodických skladieb, ale niečo mi chýba. Nie, že by som mnou nemal kto ísť stanovať, nie, že by sme nemali ísť kam - problém je inde. Chýba nám niečo, po čom tak neskutočne túžim, niečo, čo dokázalo z pár ľudí a pár kusov dreva urobiť nezničiteľné zárezy v pamätiach ľudí. Ozajstné priateľstvo. Iný životný štýl. Túžba byť spolu. Bezpodmienečne. (Problém je aj v tulákoch a bezdomovcoch, ale to je vedľajšie )
Ale viem, že nie je všetko stratené. Mám, alebo skôr mala som, jednu úžasnú priateľku - neskutočne výnimočná osoba. A práve ona mi ukázala, že je možné nájsť si priateľov, s ktorými si sadne okolo ohňa a keď začne hrať gitara, pridá sa každý, či už vie spievať alebo nie. Tak veľmi by som sa k nim chcela pridať, tak veľmi mi niečo takéto v živote chýba, ale... kvôli tomu sa neprihlásim do semináru programovania :D
Zostáva mi len teda ticho závidieť, nechávať sa unášať melanchóliou spojenou s krásnymi tónmi gitary na youtube a dúfať, že raz zažijem to, čo maminka tak zanietene opisuje.
A nakoniec pridávam kúsok inšpirácie :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára