Časy dávno zabudnuté

Pred pár minútami som opäť náhodou natrafila na jednu krásnu pesničku od Nedvědů. Pre tých, ktorým toto slovo nič nehovorí - ani nečítajte ďalej, lebo pochybujem že pochopíte môj názor. Pre tých ostatných však dopĺňam..

Moja maminka vyrástla v jednom krásnom moravskom meste a keď si potrebovala od hluku a stresu odpočinúť, zobrala si ešus, flašku vody, gitaru, psa a vydala sa na tri dni do lesov s priateľmi. Nie, nemali potrebu ožrať sa tam do nemoty, nemali potrebu za**bať si s každým v okruhu troch kilometrov. Bola iná doba a im k dobrej zábave postačila gitara a oheň. A práve teraz sa dostávame k Nedvědům...

Od malička som počúvala krásne pesničky, ktoré sa hrávali a spievali s gitarou u táboráku a doteraz na ne má každý neskutočné spomienky. 

A čo ja? Ja to milujem... začínam sa učiť hrať na gitare, lebo ma ako nástroj neskutočne oslovila, poznám naspamäť väčšinu z krásnych, melodických skladieb, ale niečo mi chýba. Nie, že by som mnou nemal kto ísť stanovať, nie, že by sme nemali ísť kam - problém je inde. Chýba nám niečo, po čom tak neskutočne túžim, niečo, čo dokázalo z pár ľudí a pár kusov dreva urobiť nezničiteľné zárezy v pamätiach ľudí. Ozajstné priateľstvo. Iný životný štýl. Túžba byť spolu. Bezpodmienečne. (Problém je aj v tulákoch a bezdomovcoch, ale to je vedľajšie )

Ale viem, že nie je všetko stratené. Mám, alebo skôr mala som, jednu úžasnú priateľku - neskutočne výnimočná osoba. A práve ona mi ukázala, že je možné nájsť si priateľov, s ktorými si sadne okolo ohňa a keď začne hrať gitara, pridá sa každý, či už vie spievať alebo nie. Tak veľmi by som sa k nim chcela pridať, tak veľmi mi niečo takéto v živote chýba, ale... kvôli tomu sa neprihlásim do semináru programovania :D

Zostáva mi len teda ticho závidieť, nechávať sa unášať melanchóliou spojenou s krásnymi tónmi gitary na youtube a dúfať, že raz zažijem to, čo maminka tak zanietene opisuje.

A nakoniec pridávam kúsok inšpirácie :)

Somebody

Možno vás zaujíma, čo ma donútilo pokračovať v písaní. Nebol to žiadny zvrat, žiadna udalosť, ktorá mi narušila vnímanie. Nie, bola to len kopa ústrižkov zo starých časopisov, ktoré som sa chystala vyhodiť.  Ale aby som začala pekne po poriadku.

Pred pár rokmi som bola plná ideálov, čo sa života týka. Aj keď sa dá povedať, že som bola realistka, ešte stále som sa pozastavovala nad citátmi o láske, s nadšením som prehliadala zaláskované príbehy v časopisoch  a len som ticho závidela a čakala na svoju prvú veľkú lásku s rozšírenými zreničkami.

A teraz? Mám o tri roky viac a predstavu rozprávkovej zamilovanosti som akosi nechala za sebou. Nie, nechcem vám brať váš postoj k svetu - aj ja poznám dvojicu, ktorá je .. akoby som to povedala... zamilovaná až po uši. Ja len neverím, že na každého čaká niekto taký.

A práve keď som dnes upratovala a našla spomínanú hromadu nastrihaných papierikov, ktoré som mávala na nástenke, som sa len smiala vlastnej zaslepenosti a naivite. Ale viem, že na tento fakt musí prísť každý až v ten správny čas :)

Po uvedomení si tohto prevratného zistenia som dospela k názoru, že sa vo mne pravdepodobne niečo zmenilo. Čo by vlastne chcelo zmenu celej mojej osoby ( a verte mi, že to ozaj potrebuje - som hrozná svinka). A práve preto tu teraz sedím a mám pocit, že keď dopíšem tieto riadky, lepšie sa mi zaspí. A verte či nie, určite to tak bude!









Pre krajší deň a zamyslenie sa a .. samozrejme preto, že sa mi to páči a donútilo ma to takto uvažovať pripájam aj kúsok hudby ;)

Rozprávaj ďalej...

Chceli by ste počuť šťastný príbeh o šťastných ľuďoch, princoch na bielych koňoch alebo tak krutom osude, ktorý sa nakoniec obrátil na svetlú stranu a všetci žili v láske až kým nepomreli? 

Prepáčte, ale na to tu nie som.. Ani v klasických rozprávkach nikdy nič neskončilo dobre. Ide len o klasický reklamný ťah a únik do ríše spokojnosti zo strany filmových štúdií. Nech sa páči, zoberte ovládač a dajte sa do pozerania ďalšieho gýčového cukríkového filmu.... alebo sa započúvajte do toho môjho.

Na začiatku boli dvaja.. Ostatne, tak ako vždy. Ich mená boli Lillien a Damon....

Lillien nebolo obyčajné dievča, ako to často býva uvedené. Vyrastalo v rodine bez otca, s polobláznivou matkou, milujúcim strýkom, ktorý jej všetkých nahradil a starou mamou, ktorá z nej chcela urobiť dámu. Denodenne balancovala nad priepasťou a hrozilo, že spadne. Do svetla alebo tmy. Tak ako jej rodina, aj ona sama mala v sebe temné sily, ktoré vedela tak dobre ovládať a predsa zatajovať. Takisto ako jej stará matka. Naopak strýko a matkina strana boli stelesnením dobra. Už ako malá sa musela prizerať ako jej rodina zabíja a vtedy len jediný človek ju primäl zabudnúť na preliatu krv. Jej strýko.

Roky ubiehali a z malého plavovlasého dievčatka sa stala obávaná dáma, lady, ktorej sa ľudia stránili, aj keď im k tomu nedala nijakú príčinu. Jednoducho to bolo v nej. 

Damon – ospevovaný, milovaný a predsa taký podliak. Nie, neverte, že ide o zápornú postavu. Jednoducho ide o adoptovaného syna váženej slečny na ministerstve, ktorý nebol a stále nie je schopný odpúšťať. Ostatne, ako väčšina z vás.

Narodil sa ako nechcený syn, ktorému otec nedoprial tú česť nosiť jeho priezvisko. Žil sám s matkou, až do svojich 11 rokov, kedy nečakane zomrela, stále veriac v ideály jej krátkeho života. Jediné, čo z nej zostalo Damonovi bol večný optimizmus v jeho očiach. Hrob jej matky ešte nestihol zarásť trávou a on bol poslaný k neznámej žene, do neznámej rodiny, prijímajúc ich priezvisko a štatút legitimity.

Počiatky boli krásne, presné také, aké majú byť. Nesmelé pohľady, úsmevy, dotyky.

Jeden jediný krát na seba mali čas, ruku v ruke ju povodil po starom, opustenom sídle. Sedeli na lavičkách, nesmelo ju objal, keď vtom dostal nápad. Schytil jej studenú dlaň, ukryl ju do svojej a ukázal jej ôsmy div sveta. Len ich.... a len vtedy. Úžasné, rozsiahle fontány, zarastené tmavou zeleňou, ukryté pred pohľadmi nepovolaných. Ich súkromný raj. Práve tam, práve vtedy, pomedzi zvuky tečúcej vody jej sľúbil, že ju bude ľúbiť až do smrti. Aké klišé. Ale ona vtedy, naivné dievčatko, veriace v sny, učinili najväčšiu hlúposť jej života. Otvorila srdce a dovolila niekomu, aby doň vstúpil.

Dni, mesiace a roky sa posúvali na pomyselnej priamke času a párik sa stále schádzal v starých záhradách. Len raz, jedno krásne ráno, oznámil Damon, že sa ide ženiť. Lillien sa v očiach nahromadili slzy šťastia, avšak nedala na sebe nič znať. Damon jej oznámil, že zasnúbenie ohlásia večer.. a že bude aj prvá, ktorá bude vedieť, o koho ide. Lillien šťastím bez seba, celé hodiny stála u okna, zhlboka dýchala čistý vzduch, presiaknutý poznámky jej starej mamy, ktoré nebrala na vedomie. Keď kráčala na dohodnuté miesto, jej krásu dopĺňal čistý, nefalšovaný úsmev, ktorý sa roztrieštil na milión kúskov, rovnako ako jej srdce, keď zazrela Jeho v náručí inej. Všetko pochopila zle.. a veľmi neskoro.

Svadba bola krásna, nevesta šťastná a ich dcérka spájala dokonalé vlastnosti oboch rodičov. Až na jednu maličkosť. Jednu podstatnú maličkosť....

Lillien prechádzala okolo záhrad každý mesiac v tom istom čase. Nemala už nič.. srdce, rodinu ani city. Zostal len pocit prázdnoty, ktorý podnecovala pohľadom na číru vodu, prýštiacu z fontán. Stekala z menších nádob, do väčších, až sa spájala v jazierku.

Damon to vedel. Vedel, že jej ublíži, keď tam príde. A predsa tam šiel. Prechádzal tichými, mučivými krokmi okolo zrúcaných hradieb, dotýkajúc sa masívnych tehiel, ktoré akoby jediné vedeli, čo cíti. Akoby jediné vedeli, čoho boli svedkom. Spozoroval ju veľmi skoro, temná krása, tak líšiaca sa od nevinného pohľadu jej bývalého ja. Srdce mi zamrzlo a on veľmi neskoro pochopil, čo cíti. Vtom sa mu už okolo krku začal omotávať prúd vody, ktorého sa nevedel zbaviť. Posledné, čo jeho oči uvidelo, bol pohľad – tmavý, studený, šialený bolesťou. A on napriek tomu, že z neho vysávala posledné zbytky života, natiahol ruku, snažiac sa dotknúť sa toho prízraku a šepkajúc jej meno spolu s tým trýznivým: Navždy...