Je zlé chcieť niečo viac? Je zlé chcieť viac napriek tomu, že to nikdy nedostaneme? Neubližujeme si tým?
Poznám ľudí, ktorí budú tvrdiť, že ak niečo chcem, tak to aj dostanem. Ale častokrát sa nachádzame v situáciách, kedy vieme, že.. existuje len mizivá šanca na úspech. Čo v takom prípade?
Cítim sa bezmocne. Niečo chcem. Veľmi chcem. Ale nevidím jedinú možnosť, ako to dostať. A možno je to tak dobre. Ak by som o to v budúcnosti prišla, bolelo by to. Veľmi.
Na tento druh bolesti, tej.. z toho, čo sme nedosiahli, sme si zvykli. V našich srdciach rezonuje konštatne, ale miernejšie.
Mám zabudnúť? Mám prestať túžiť po nedosažiteľnom? Je to vôbec možné?
Primárne som pri písaní myslela na niekoho určitého. Ale po prečítaní predchádzajúcich riadkov chcem niečo dodať.
Moji rodičia sú spolu už viac než dvadsať rokov. Prešli zlým, dobrým, ale netrúfam si povedať, či spolu zostarnú. Popravde by som im to nezazlievala. Ak sa niekto necíti štastne, neexistuje iné východisko. Ale to som nechcela.
Vedela som, že pred mojím otcom niekto bol. Niekto veľmi, veľmi dôležitý. Nikdy by mi však nenapadlo, že ho niekedy budem počuť, že sa so mnou bude rozprávať. Bol ku mne neuveriteľne milý.
Počula som ho. Počula som ho, keď si myslel, že nepočujem. Povedal, že to, čo cíti k mojej mame sa nikdy nezmenilo.
Je sám. Má všetko, po čom môže túžiť. Všetko - čo si bol schopný zariadiť vlastným pričinením.
Veľmi chcel, veľmi chce, aby to medzi ním a mojou mamou bolo inak. Chce a ubližuje si tým.
Tak aký je zmysel niečo chcieť, ak to pravdepodobne nikdy nedostaneme? Môžeme sa snažiť žiť čo najpríjemnejšie vlastným pričinením a musíme sa naučiť žiť s tým, že mohlo byť lepšie.
Ilúzie sa strácajú veľmi rýchlo. Ľudia sú svine, posledný polrok ma v tom utvrdil. Toľko nenávisti, toľko závisti a faloše som neuveriteľne dlho nezažila. Sme schopní klesnúť na dno, zlomiť vieru, zlomiť človeka. A aj tak s tým nič nerobíme. Ak jeden chce a druhý nie, nič viac nedokážeme. Zžívame sa. A pritom, utopický svet je za rohom. Až k nemu ale nikdy nedôjdeme.
A opäť som tu, na blogu. Prečo? Lebo som sa opäť dostala do momentu, kedy by som potrebovala objať, potrebovala cítiť ľudskú prítomnosť, ale namiesto toho som si uvedomila, že vlastne nikoho nemám. V rodine je to komplikované, navyše, nikdy som s nimi nezdieľala svoje pocity. Na mieste kde bývam mám veľmi veľa kamarátov, ale.. žiadneho priateľa. Miesto, odkiaľ pochádzam je plné mne blízkych ľudí, tí sú však už príliš ďaleko - fyzicky aj duševne. Prepáčte. U iných som zistila, že... nič nie je stabilné. A nikdy si o sebe nemyslite viac, než v skutočnosti ste. Sami pre seba, pre spoločnosť, pre iných.
Tak sedím na posteli na intráku, je mi veľmi, veľmi čudne, stále dookola počúvam jednu skladbu na youtube a moje myšlienky sú snáď ešte viac neusporiadané a nepochopiteľné pre mňa samotnú než pred chvíľkou.
Ak toto raz objavíte, je to niečo ako môj emočný denník. Respektíve, záznam emočných výchyliek. Moja rodina, priatelia, neznámi. Špeciálne myslím na troch ľudí. Je to ťažké, viem.
Martin * Ex * 78
.....snažím sa.
Alebo skôr... budem sa snažiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára