MARCH 2014!!!

and...again.

Why?
Fear and dark.
Cannot find way out.
Try to smile but not successfully .
Leave me in my private world.
Or..maybe.do not. Please.

Ako som našiel cestu domov...

Enjoy!

*                                                     *                                                     *  

          Spadol som na zem. Už si veľmi nepamätám, či to bolo kvôli mojej nemotornosti alebo mi pomohol nejaký dobrák. Jediné, čo mi utkvelo v pamäti, bol bolestivý dotyk chladného asfaltu.

          " Nie, už ťa nikdy nechcem vidieť!", zvrieskla Ona. Zvedavé susedky budú mať čo rozoberať. Jej dvere sa spolu s nadávkami zabuchli. Starenky už nedbali na slušnosť a vykúkali z bytoviek, okoloidúci zastavovali a krútiac hlavami si medzi sebou začínali šepkať. Predpokladám, že ich zvedavé dušičky po podobnej scéne túžili veľmi dlho.

          A ja? Ja som sa tam ocitol akosi náhodou. Rozvalený na chodníku som len nemo hľadel na hlavného aktéra - môjho najlepšieho priateľa. On zatiaľ pobehoval po ulici a snažil sa skompletovať kúsky svojho poletujúceho šatníku.

          " To, čo si urobil, nebolo správne. Veď vieš, že so ženou sa nikdy nemôžeš hádať," zmierlivo som nadhodil, no moje slová sa minuli účinkom. Len čo som sa pokúsil povedať niečo ďalšie, schmatol ma do dlane a ťahal preč. 

          " Sprostá Rybárová! Určite už zmobilizovala celú svoju seniorskú hliadku. A o hodinu to vedia aj v Pentagone," precedil pomedzi zuby...

 * * *

          Chcel som sa ho opýtať, kam to máme vlastne namierené, no neodvážil som sa ani pípnuť. Aby ste ma pochopili.... Už niečo vyše roka ma všade ťahal so sebou. Dokonca aj keď s Ňou išiel na rande. Raz, keď nás zoznámil.. áno, vtedy mi pripadala veľmi šťastná. Od tej chvíle som sa postupne stával ich súčasťou. Po takej dlhej dobe som preto vedel, kedy mám radšej čušať. 

          Počas krokov, ktorým chýbal smer, sa ku mne neustále obracal. Ako keby som ho chcel opustiť aj ja. Ako keby vo mne hľadal stratenú istotu. Ako keby som bol jeho posledné spojenie s Ňou.

          Chodník bol celý pokrytý žuvačkami. Zvláštne, ešte sme si to neuvedomovali, ale šliapali sme po životoch Petrov, Karolín a Ivanov. Chtiac či nechtiac sme sa zapájali do ich, pre nás tak nepodstatných, existencií. Jedna žuvačka - jeden človek. Jeden človek - jeden problém, do ktorého sme spadli spolu s ním. A On nebol práve v pozícii, kedy by potreboval riešiť tých druhých. Búriace sa emócie mu ale zatemnili mozog a jeho myseľ tento malý, ale dôležitý detail akosi prehliadla.

 * * * 

          V napätom tichu sme prechodili... hm, neviem. Minúty? Hodiny? Čas sa v takýchto prípadoch uberá svojím vlastným tempom. Keď sme dorazili na stanicu, už sa ale začínalo stmievať.

          Vlak mal odísť až o desať minút. On si sadol na špinavú lavičku a ja vedľa neho. Asi sme vyzerali naozaj zaujímavo, ja a On. Skupinka hlučných študentov dokonca opustila krívajúceho holuba a so svojimi telefónmi sa vydali fotiť nás. Čo sme si, samozrejme, nemali všimnúť. Je skoro isté, že vďaka našim zúboženým stavom a sedem-megapixelovým fotoaparátom amatérskych paparazziov, budeme o pár dní hviezdiť na nejakej pseudo-emo-stránke s heslom: "Trpíš, trpím, trpíme. Aj na stanici." A vedľa nás bude záber holuba.

          Minútová ručička sa pohla o desať políčok a z diaľky sa k nám priblížil malinký vláčik. On vstal, oprášil si nohavice a vykročil smerom k najbližšiemu vagónu. Ja som zostal presne tam, kde ma nechal. Bol som zmätený. Zostať? Ísť?

          Aj on akoby zaváhal: "No, poď, kamarát. Aspoň ty si mi ostal. Ideme domov," zamrmlal a o chvíľu sa za nami zatvorili ťažké dvere. No mne stále po rozume behala jedna jediná myšlienka. To miesto, kde býval pred tým, než spoznal Ju, už predsa nemôže nazývať domovom.

 * * * 

          Nudil som sa. Rastliny zoschli, rybičky si radšej odniesla jeho sestra a mne okrem televízie neostávala žiadna iná zábava. Doteraz som musela zhliadnuť presne sedem vysielaní Krimi-novín, keďže tie boli to jediné, na čo sa bol ochotný pozerať. Za posledný týždeň sa z normálneho chlapa stala bezcieľne blúdiaca bytosť. Pizza, ja a poslíček s čerstvou pizzou - len tieto tri veci v ňom dokázali prebudiť život.

          Zatiaľ čo On so zaujatím sledoval najnovší prípad vykradnutej pošty, zazvonil telefón. Pri prvom tóne ním trhlo, ostatne, ako vždy. Veľmi dobre viem, že očakával hovor od Nej.

          " Mal by si to zdvihnúť," prehodil som nenápadne a venoval sa ďalej sám sebe. Mal som pocit, že na mňa za celé obdobie jeho pasívneho deptania sa napadali tony prachu.

          " Mal by som to zdvihnúť," zopakoval On, vyvalil sa z kresla a odšuchtal k poličke, na ktorej bol položený onen čarovný prístroj modernej komunikácie.

          Vzdychol a potom som počul už len: " Čau, čau.. Ale nie, náhodou mi je super. Práve som myslel, že skočím do fitka... No, neviem, možno sa tam ukážem... Kedy že to, ešte raz?... Možno, možno... Dobre, maj sa," a zavesil.

          " Ja a ísť von," zašomral a opäť sa stratil pred obrazovkou.

          V tom momente ako keby celú miestnosť naplnila červená farba. Jej tmavý, sýty odtieň sa najprv rozlial po každom kúte, následne sa z neho sformovali šaty. Spoznal som ich. Čierne gombíky, dĺžka tesne pod kolená. Tie šaty mala na sebe Ona, keď spolu minulý mesiac zmokli v parku. Mohli byť nahnevaní, no ich rozžiarené tváre nevideli tmavé oblaky ani blesky pretínajúce oblohu. Pohľadom som strelil po mojom spolubývajúcom. Po smiechu, šťastí a radosti nebolo v jeho očiach ani stopy. Zostal len nepríjemný odraz nedávnej spomienky, ktorý nie a nie zmiznúť.

  • • • " Veď jasné, zlatko..."

          " Fajn, a čo som hovorila?" odsekla Ona, nabrúsená nedostatkom záujmu svojho priateľa.

          " Nikdy ma nepočúvaš, absolútne na mňa kašleš. Všetko, čo ti poviem, o čo ťa poprosím...." nedopovedala. Keby sa bol vtedy lepšie prizrel, bol by videl, ako sa nervózne hrala s hodinkami. Gesto, ktoré neveštilo nič dobré.

          On ale otvoril noviny a zamyslene nadhodil: " Predstav si, tu píšu, že Haberova dcéra si niekoho našla. Vidíš, skoro som zabudol. Sľúbil som Lukášovi, že sa za ním stavím. Má nejaké problémy s frajerkou. Sranda, nie?"

          Jej pery zmäkli, tep spomalil a s výdychom si sadla na najbližšiu stoličku.

          " Už ma to nebaví, vieš? Pre teba sú prioritou všetci ostatní, len nie ja! Choď za Lukášom, Nikolou.. hocikým. Padaj!" skoro zakričala, " Počuješ? Padaj!" • • •

          Zo spomienok ma vyrušil nečakaný pohyb. Môj priateľ zrejme prehodnotil svoje rozhodnutie a so slovami " Ja jej ukážem..." sa pobral do kúpeľne.

 * * * 

          Mal som pocit, že sa ma chce zbaviť. Áno, do baru sme vošli s presvedčením, že zájdeme s jedným známym na pivo, dotyčný ale svoju účasť odvolal a On sa v stave zatmenia mysle rozhodol užiť si plnohodnotný večer. Plnohodnotný rovná sa strávený v ženskej spoločnosti. A mojou úlohou sa stal bezpečný pobyt v tom najtmavšom kúte. Nikto predsa nepotreboval vedieť, že som tam s ním aj ja.

          Netrvalo dlho a pred jednou mladou slečnou pristál pohár plný whiskey.

          " Vidím, že ste sama. Ako ja. Nebolo by príjemnejšie pripiť si vo dvojici?"

          Brunetka sa usmiala a medovým hlasom zapriadla: " Ale, čím som si vyslúžila toľkú pozornosť?" Mal som pocit, že z toho neprirodzeného žmurkania musí dostať tik. Dáma ale, zdá sa, bola profesionálka a okrem predĺžených mihalníc dokonale ovládala aj ostatné triky ženského zvádzania.

          Môj priateľ však na jej okaté náznaky nereagoval. Človek nemusel byť jasnovidec, aby videl, čo mu behá po rozume. Jeho ústa sa usmievali, no v myšlienkach si nadával. Uvedomil si, že táto slečna nemá také lesklé vlasy ako Ona. Aj jej pohľad postrádal jas, ktorým ho Ona každé ráno budila. Jednoducho, nebola to ono. Nebola to Ona.

          Zrazu vystrelil z barovej stoličky. Ja, ako inak, s ním. Stihol ešte ospravedlňujúco pokrčiť ramenami, na pult z tmavého dreva hodil bankovku a ohrdnutú ženu nechal v miestnosti samu.

 * * * 

          Celý čas z baru až pred jej dom bežal. Ľahké kroky dopadali na novoopravenú cestu. Široko-ďaleko žiadna žuvačka. Čistý štít, o ktorom veril, že nebude patriť iba jemu. Bude patriť im. Len ich problémy, len ich život. Nikto iný nemá právo do neho zasahovať.

          Tesne pred dreveným vchodom sa zastavil a vydýchol. Vo vrecku mu zavibroval mobil, no on sa namiesto zeleného tlačidla dotkol toho na jeho vypnutie. Odniekiaľ vyhrabal zväzok kľúčov a jeden z nich strčil do kľúčovej dierky. Začul známy zvuk rachotiacich zúbkov, ktoré ho ihneď pustili dovnútra.

          Už od prahu poznal, že je tam. Jej jemná citrusová vôňa, šíriaca sa z kuchyne až k nemu, mu osviežila všetky dôvody, kvôli ktorým sa vrátil, a nervózne prestupoval z nohy na nohu.

          " Čo tu robíš? " unavene zašepkala a oprela sa o najbližšiu stenu. Aj v rozťahanom tričku a bez mejkapu bola nádherná.

          " Ja... a, prosím ťa, nechaj ma dohovoriť, urobil som chybu. Áno, správal som sa ako vôl a... bral som ťa ako samozrejmosť, čo už nikdy... Verím, že ty a ja.. že... ," zakoktal.

          " Viem, ja viem," odvetila Ona, priblížila sa k nemu a s úľavou ho objala.

          A vtedy som prišiel na rad ja. On ma vytiahol z vrecka na kabáte a navliekol späť na útly prsteníček jej ľavej ruky. Presne tam, kam patrím.

          Konečne som bol doma.

 * * *